rus porno
Igor Luther: ŠŤASTIE JE NIEČO, ČO MA PRENASLEDUJE

Igor Luther: ŠŤASTIE JE NIEČO, ČO MA PRENASLEDUJE

Igor Luther: ŠŤASTIE JE NIEČO, ČO MA PRENASLEDUJE

 

Autor: Jana Gombikova, scenáristka a fotografka  /  Foto: Peter Sit

  • šťastie je niečo, čo ma prenasleduje

Pred týmto rozhovorom som si povedal, že moja téma, taká tá naozaj úprimná, by mala byť vlastne šťastie. Pretože ja som mal v živote obrovské šťastie. A ešte stále mám. Šťastie je niečo, čo ma prenasleduje. Ak má človek naordinované šťastie, vždy sa niečo objaví niečo sa zmení,  niečo ti spadne z neba rovno na hlavu. Aj šťastie môže byť trest.

  • najlepší je ten, čo sa cíti najmenší

Keď som bol malý, mama ma nútila chodiť na balet. Hanbil  som sa za tie strašné biele pančucháče, ale fakt je, že som sa tam naučil pohybovať. Doslova som tancoval s kamerou, a to v Nemecku v tom čase nikto nerobil. Najlepšie sa mi to vlastne darilo na začiatku, keď som prišiel do Nemecka hneď po FAMU. Scenár som nečítal, lebo som po nemecky nevedel, ničomu som nerozumel, a tak som pekne mlčal a kradol zábery. Točil som tam film za filmom, väčšinou z ruky. Začal som sa trochu orientovať v jazyku, a začal som si o sebe myslieť, že už som najlepší. Začal som sa nafukovať, namiesto kradnutia som to tam zrazu začal všetko celebrovať, používať veľké lampy, komplikované zábery, až už to začalo byť trápne. Ale mne nie. 

Najlepší za kamerou je ten, čo sa cíti najmenší. A kradne. Kradne zábery namiesto toho, aby ich vytváral. Je vlastne taký nenápadný zlodej v pozadí.

  • najhoršie, čo sa môže stať, je zostať stáť na jednom mieste

Ja som vždy zdrhal. Pretože keď zostaneš trčať na mieste, začneš sa opakovať. Prilepíš sa niekomu na sandále a nemôžeš bez neho ďalej. To sú aj prípady veľa mojich priateľov kameramanov. Zostali u jedného režiséra, nalepili sa naňho a stvrdli   s ním na jednom mieste. Takže ja radšej v najlepšom zdrhám. Treba zostať v pohybe. Najhoršie, čo sa môže stať, je zostať stáť na jednom mieste.

  • hľadám v protiklade

Netreba ísť s prúdom, ale ani proti nemu. Najlepšie je nájsť si to svoje, a ísť podľa toho. Láska k niečomu, alebo aj nenávisť alebo oboje – tvorca vždy bojuje sám so sebou. Hľadá si ani nie tak štýl, ako skôr prístup k tématike, k režisérovi, k hercom, k prostrediu. Všetko je to hľadanie. A keď to ten tvorca nenájde, tak to vlastne znamená, že nežije. Lebo dôležité je žiť. A v tom potom nájsť tú chuť, ten odraz. Pretože film je umelá realita. Dá sa povedať, že ani ten najrealistickejší dokument nie je realita. Ja som prežil celý život za kamerou. Niekedy som už ani nevedel, čo je realita a čo je film. Aj moja žena mi povedala: Ty si ma nikdy nemiloval, ty si miloval len kameru.

  • nemám rád pekné filmy

Pri rozmýšľaní o budúcej podobe filmu netreba brať hneď z prvej ruky. Tiež by som to najprv najradšej tak pekne natočil. Ale čo ak by to bolo lepšie nepekne? Netreba brať prvý nápad, ale ani posledný. Lebo potom už je to zrazu príliš racionálne, príliš vyšpekulované. Už to nežije. Mne sa najlepšie robilo, keď to tak môžem nazvať, takým free style – keď sa kamera prispôsobuje, keď pláva, nasleduje dej. A vznikajú chyby. Lebo chyba je život. Samozrejme, aj chyby sa dajú robiť umelo, nejaké to potknutie, zaváhanie… Ale ak je to príliš vygancované, príliš prešpekulované, tak je to proste reklama alebo televízia.

  • nie je jediný film, ktorý by prebehol bez prúseru

Uveríte, že si všetko môžete naplánovať, ale potom príde náhoda. Príde mrak, a začne pršať. A vtedy si môžete povedať, nech prší. Keď máte odvahu, zoberiete tú náhodu vážne. Nech je to zmätok. Lebo život je zmätok. A ak sa to podarí aj vo filme, dostať do neho ten zmätok, tak to je vlastne život. To je tá chyba, ktorá potom vyzerá ako zámer. Pritom to bola náhoda. Ale treba mať partnera, režiséra, ktorý s tým vie pracovať, ktorý to zoberie vážne. Treba s tým žiť. Byť nadšený, že je prúser.

  • kamera bola pre mňa hračka

Odkedy sa točí na digitál, môj postoj ku kamere sa zmenil. K digitálu už nemám taký ako by som povedal, detský vzťah. Kameraman musí presne cítiť, viac cítiť než vedieť, kde je to miesto, aby sa zablysol. Vôbec to nemusí byť po celý čas. Stačí jedna sekvencia, ktorá je proste master piece. Myslím, že mne sa to podarilo v Plechovom bubienku. Tam som na sekvencie, kedy bol hlavný hrdina malý, použil starú kameru z 20. rokov. Bola to, ako sa povie, kurblová kamera, ani odkuk tam nebol, takže nikto okrem mňa nevidel, čo točím. Aby to dostalo takú patinu, naschvál sme to škriabali, hádzal som do kamery klince, aby to bolo autentické. To v digitálnej postprodukcii neurobíte.  Ale nakoniec nám to producent zakázal. Bol to veľmi príjemný producent, veľmi nám fandil, ale nakoniec povedal, že toto už je príliš. Ale aspoň tá jedna časť sa mi  podarila urobiť.

  • som egoista. ak má byť film dobrý, musím ho točiť tak trochu pre seba

V Nemecku sa teraz robí producentský film. Producent všetko určuje a kontroluje. Samozrejme, sú ešte poslední mohykáni, ako napr. Werner Herzog, tí si točia stále svoj film, ale to sú malé výnimky. V Rakúsku je to inak, tam je ešte sloboda. Producenti až tak do filmu nezasahujú. Ale v Nemecku, tam to zašlo už tak ďaleko, že je to proste diktát. Na rozdieľ od malých krajín si v Nemecku dokáže film na seba zarobiť. A aj zarába. A to je potom záhuba autorského filmu. Pre slovenský film môže byť to, že si na seba nezarobí, vlastne výhoda. Má slobodu. Nemusí brať ohľady na diváka. Preto vzniká šanca pre východnú kinematografiu, ktorá ešte nie je vo väzení finančného úspechu.

  • film utečie, ale fotka zostane

Hrozne sa bojím fotiek, čo som urobil. Bojím sa, že vo mne vyvolajú niečo také, že budem naraz sentimentálny. Možno sa nad tým aj rozplačem. Aj dnes som mal taký záchvat. Boli sme na obhliadkach v škole, kde sme chodili s bratom. Na stenách boli fotky, napríklad vzorných žiakov. Tam som teda určite nebol, možno môj brat sa tam niekde objavil, ale ja určite nie. Ale chytil ma tam pri tých fotografiách taký sentiment. Hovorím si, ešte ma to nakoniec dobehne.

Fotka je pre mňa osobnejšia, ako film. Film utečie, ale fotka, to je moment, ktorý je zamrznutý v čase. Fotka ťa zafixuje do toho momentu, a ten na teba dolieha o to viac. Film proste beží, až utečie. Ale fotka zostane.

Igor Luther (1942) je slovenský kameraman, patriaci k tzv. československej novej vlne. V roku 1968 emigroval do Paríža, odkiaľ neskôr presídlil do Hamburgu  a potom do  Mníchova. Nakrútil takmer 100 filmov a spolupracoval s režisérmi ako Andrzej Wajda, Michael Haneke, Volker Schlöndorff, Alain Robbe – Grillet či Juraj Jakubisko. Jeho štýl je charakteristický dynamickou ručnou kamerou a reálnym svetlom.

Submit a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>